Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

História obce


Šoltýs Henrich

Obec Vyšné Ružbachy vznikla pri výdatných minerálnych prameňoch na východných úpätiach Spišskej Magury. Leží vo výške 623 m.n.m. v doline Zálažného potoka. Chotár obce bol osídlený už v paleolite, čo dokazujú nálezy v travertínových lomoch.

Archeologické nálezy potvrdili, že okolo prameňa žili ľudia už v praveku. Výstavba najstaršej kúpeľnej budovy je doložená zo 16. storočia, kedy sa tam už schádzala poľská a neskôr aj uhorská šľachta. Samotný názov Ružbachy údajne pochádza od saských kolonistov, ktorí do týchto Tatármi vyplienených končín v stredoveku prichádzali na pozvanie uhorských panovníkov, a znamená „hučiaci potok“ (z nemeckých slov „rauschen“ a „bach“). Obec totiž leží na sútoku dvoch potokov, smerujúcich do rieky Poprad a ďalej do Baltského mora.

Názov Ružbachy vznikol pravdepodobne od názvu potoka, ktorý preteka cez chotár obce - Rauschenbach - doslova Hučiaci potok (reuchen - hučať, Bach - potok). Tento názov dostal asi od minerálnch vôd, ktoré v hojnom množstve vytekajú v tejto oblasti z hĺbin zeme a prinášajú úžitok miestnym obyvateľom i návštevníkom obce a kúpeľov.

Obec mala pri svojom vzniku v roku 1329 názov Nova Rusunbach. Z tohto názvu je cítiť prítomnosť saských kolonistov, ktorý prišli na Spiš na požiadanie uhorského kráľa Belu IV., ktorý tým chcel nielen pozdvihnuť úroveň hospodárstva, ale kratko po tatárskom vpáde i posilniť krajinu vojensky. Vyšné Ružbachy mali od svojho vzniku niekoľko názvov. Ten dnešný získala obec definitívne v roku 1927.

vyšné ružbachy
Prvý písomný historický prameň, nasvedčujúci, že pod Kukurou vyrastie raz rozlohou malá, ale dobrým chýrom veľká obec, pochádza z roku 1287, kedy Šoltýs Henrich z Podolinca založil Nižné a Vyšné Ružbachy. Nebolo to obdobie v tejto časti Spiša práve najpokojnejšie. Po tatárskom vpáde v roku 1241, ktorý spomínajú i spišskí kronikári, začali osídľovať územie Spiša dva rody - Berzeviciovci a Gôrgeyovci. O územie mali záujem ale aj Poliaci. Spor o desiatky v Podolínci a okolí medzi ostrihomským arcibiskupom a krakovským biskupom trval od roku 1235 až do 14. storočia.

A ešte jedna udalosť sa zapísala do dejín: okrem iných dôsledkov nepriamo viedla i k založeniu obce Vyšné Ružbachy - povstanie zámockého župana grófa Rolanda na Spiši. Roland chcel využiť anarchiu, ktorá nastala v Uhorsku po smrti kráľa Šterana V., keď na trón nastúpil iba 9-ročný Ladislav, v svoj prospech. Pri potlačení vzbury mladučkému kráľovi pomáhali nielen spišskí šľachtici, ale tiež jeho teta, krakovská a sandomierska vojvodkyňa Kunigunda, dcéra uhorského kráľa Bela IV., manželka vojvodu, kniežaťa Boleslava Hanblivého, ktorá so svojimi vojskami vpadla na Spiš.

V januári 1285 vtrhli pod velením chánov Nogaja a Telebuga na severný Spiš Tatári, pričom vyplienili a vypálili aj Podolínec. Koncom roku 1287 sa Tatári ako spojenci kráľa Ladislava IV. opäť vrátili, no uhorská šľachta sa proti nim postavila a v bitke pri Podolínci ich začiatkom roka 1288 porazila.

Kunigunda využila situáciu na upevnenie svojej pozície na Spiši a donačnou listinou darovala svojmu rytierovi, krakovskému mešťanovi, šoltýsovi Henrichovi les medzi Podolíncom a Hniezdnym, ktorého hranice sú v listine presne popísané. Píše sa rok 1287. Les mal vyklčovať, osídliť a dať obrábať pôdu. Dala mu právo určiť lehotu, počas ktorej noví kolonisti nebudú platiť dane, a po tejto lehote jej majú odvádzať ročne tri hrivny astého striebra a deväť skotov (jeden scotus = dva groše) a ďalšie práva. Už v tejto listine sa objavil názov Rushenbach, aj keď ešte nieje isté, či ide o názov potoka, alebo už o menšiu osadu. Henrich začal darované územie osídľovať. V tom čase už neobyčajne vzrástla jeho moc. V čase Kunigundiných donácií sa dostal aj do majetku Nižných Ružbách, ktoré sú prvýkrát listinné doložené v roku 1286 v metácii obce Hniezdne.

Najmä z vojenských, hospodárskych a politických dôvodov bol severný Spiš hustejšie osídľovaný, do oblasti prichádzali saskí Nemci. Práve v tomto období sa začal i jeho pozoruhodný rozvoj. Rozmáhať sa začalo tzv. šoltýstvo. Šoltýsi boli tunajší občania, niekedy mešťania - alebo - ako v prípade okolia Podolínca cudzinci, aj Nenemci, ktorých majiteľ územia poveril osídlením istej časti svojho územia. Mali sa zúčastňovať na rozvoji miest, remesiel, obchodu a vôbec zveľadení hospodárskeho života. Usadzujú sa v starých osídlených či spustnutých slovenských osadách, alebo zakladajú nové osady a prinášajú so sebou nemecké právo. Kolonisti týchto dedín však nemali žiadne výsady, boli obyčajnými poddanými. Isté výsady mali iba šoltýsi, teda dediční richtári. Medzi majiteľmi pôdy a šoltýsmi vznikla formálna zmluva, ktorá ukladala novým kolonistom presne stanovené povinnosti, na druhej strane im zaručovala aj mnohé výsady, ktoré nemali obyvatelia starších slovenských dedín, žijúcich na zvykovom práve. Využívaním udelených privilégií, svojou hospodárskou, organizačnou a kultúrnou vyspelosťou na Spiši zatláčajú kolonisti do úzadia slovenské obyvateľstvo, napriek tomu v priebehu stáročí slovenský živel svojou vitalitou a historickým vývojom prevládol.

 

Vznikajú Vyšné Ružbachy
ružbachy


Kým koncom 13. storočia Henrich dostáva donácie krakovských vojvodov, začiatkom 14. storočia už je sám donátorom. V roku 1303 daruje svojej sestre Hildegunde majetok Nižné Ružbachy so šoltýskymi výsadami. Nižné Ružbachy sa vďaka výsadám rýchlo rozrastajú a o pár rokov neskôr, na majetku Nižných (Starých) Ružbách vznikajú na nemeckom zákupnom práve Nové, či Vyšné Ružbachy. Najstaršia písomná správa o obci existuje v listine Spišskej kapituly z roku 1329, ktorou šoltýs Henrich, manžel Hildegundy, sestry podolínskeho šoltýsa, predáva túto škultéciu s polovicou mlyna, pivovaru, s dvoma slobodnými lánmi a jednou kúriou novému šoltýsovi. Nový šoltýs tak získava jednu šestinu z poplatkov obyvateľstva. O osudoch tejto škultécie v prvej polovici 14. storočia hovorí jej ďalší predaj v roku 1343, ktorý nasvedčuje tomu, že obec nepochybne vznikla na nemeckom magdeburskom práve.

Vyšné Ružbachy sa uvádzajú potom aj v prvom variante súdobého odpisu listiny Žigmunda z roku 1408 už ako majetok ľubovnianskeho hradného panstva, ktorému patrili aj v novovekom feudalizme. Po založení Vyšných Ružbách sa Nižné Ružbachy dlho nazývali Starými Ružbachami (Antiqua Rauschenbach, 1408). Ďalší doložený predaj tejto škultécie sa uskutočnil v roku 1437.

 

Do poľského zálohu


Ale teraz je tu ešte len rok 1412, a ten znamenal v dejinách severného Spiša a teda aj obce významný medzník. Kráľ uhorský Žigmund Luxemburský dáva svojmu švagrovi, poľskému kráľovi Vladislavovi II. Jagelovskému do zálohu ako záruku za finančnú pôžičku 37 000 kôp pražských grošov, vyplatených na hrade Nedeca, trinásť spišských miest a tri domíniá - Hniezdne, Ľubovňu a Podolínec, do ktorého patrila vtedy aj obec Vyšné Ružbachy. Žigmund požičané peniaze potreboval na vojnu proti Benátkam. Záloh bol de iure nezákonný, pretože k nemu došlo bez súhlasu uhorských stavov. V živote obcí sa týmto krokom veľa nezmenilo. Zálohované mestá zo štátoprávneho a cirkevného hľadiska tvorili naďalej súčasť Uhorska, ale svetskú správu nad nimi vykonávala a dôchodky z nich poberala poľská strana. Po hospodárskej stránke boli obce riadené z hradu Ľubovňa správcami a zadelené do dvoch správnych celkov podľa príslušnosti k hradom, ktoré sa podľa poľského názvoslovia volali kľúče. Vyšné Ružbachy patrili spolu s Nižnými Ružbachami, Lackovou a Forbasmi do Podolínskeho kľúča. Len pre zaujímavosť, v roku 1564 žilo už vo Vyšných Ružbachoch 17 sedliakov.

Už pred reformáciou bol Spiš po cirkevnej stránke rozdelený na bratstvá, pričom Ružbachy patrili do Ľubovnianskeho bratstva. V druhej polovici 16. storočia sa aj tu presadila reformácia, ktorá však vďaka zákroku poľských starostov trvala veľmi krátko a už v máji roku 1609 sa farnosť Nižné Ružbachy, do ktorej patrili aj Vyšné Ružbachy, stala katolíckou, pravdepodobne ako prvá na Spiši. Veľký význam pre miestnych farníkov malo i založenie komplexu piaristického kolégia v Podolínci v roku 1642, ktoré miestni farári a kapláni významne podporovali a ktoré malo vplyv na rozvoj vzdelanosti.

O živote obce čiastočne informuje zápisnične kniha s nadpisom Protokol 1695, v ktorej sa uvádzajú správy o záležitostiach obce do roku 1832. Zápisy robil notár, ktorý zároveň vykonával aj určité cirkevné úlohy, napr. predčítal vo sviatočné dni evanjelium, neskôr aj učil. V Protokole, ktorý je písaný v poľskom jazyku so silným vplyvom miestneho nárečia a spišštiny a češtiny sú zapísané prísažné formulky služobníkov obce, zmluvy občanov, testamenty, predpisy, mená richtárov a pod.

Obdobie zálohu, ktorý mal byť pôvodne iba krátkodobou záležitosťou, napriek úsiliu uhorských úradov i samotných miest vymaniť sa z neho, pretrvalo až do roku 1772, do zásahu rakúskej cisárovnej a českej a uhorskej kráľovnej. Dlhých 360 rokov. Počas nich často dochádzalo ku konfliktom medzi mestami Provincie a kráľovskými mestami Uhorska a privilégiá miest sa tiež často menili. Bolo to však väčšinou ku ich prospechu, a tak zálohované mestá zažili počas trvania zálohu ekonomický rozkvet. Ich výsady im potvrdzoval a rozširoval často aj poľský kráľ a tak obyvatelia zálohovaných miest využívali stav, že sú občanmi Poľska a zároveň Uhorska. Nebyť zálohu, možno by upadli na úroveň poddanských dedín, ako sa to udialo v prípade ostatných miest bývalej Provincie 24 spišských miest. A práve počas tohto obdobia došlo v obci k udalosti, ktorá znamenala zlatý vek jej rozvoja - keď sa v roku 1591 dedičným starostom zálohových miest stal poľský gróf Šebastián Lubomirský, ktorého rod stál pri zrode a najmä rozvoji dnešných ružbašských kúpeľov.

Zlatý vek pre Ružbachy


V roku 1549 nastal zlatý vek pre Ružbachy, keď poľský kráľ Žigmund II. August menoval grófa Sebastiána Ľubomirského za dedičného starostu zálohových miest. To podnietilo stavebný a spoločenský ruch. V roku 1595 bola postavená kúpeľná budova s bazénom, kuchyňou, jedálňou a spoločenskou miestnosťou. Sebastiánov syn Stanislav urobil z kúpeľov známe spoločenské stredisko poľskej a uhorskej šľachty. V roku 1744 vymrela priama vetva rodu Ľubomirských. Kúpele začali meniť majiteľov čo im očividne neprospievalo. V roku 1772 sa zálohové oblasti dostali späť do Uhorska a tým kúpele chradli ešte viac.

Až v roku 1825 sa kúpele stali vlastníctvom baróna von Jony, ktorý začal s ich prestavbou. Postavil si tu kaštieľ, nový kúpeľný dom a zrkadlový kúpeľ. Jeho syn Daniel Jozef Jóny ako dedič spravoval kúpele až do roku 1865, kedy sa dostali na krátky čas aj do majetku Kežmarského lýcea. V roku 1882 ich kúpil poľský šľachtic Zamoysky. Dal postaviť dnešný hotel Dukla a pri ňom veľké prírodné kúpalisko, ktoré slúži dodnes. Na travertínovom skalisku dal pre svoju manželku, španielsku princeznú Izabelu, vybudovať exkluzívny Biely dom, kópiu jedného z palácov v Monte Carlo. Voda zo známeho prameňa Izabela má optimálne zloženie vápnika a magnézia a zvýšený obsah lítia, ktorý má antidepresívne účinky. Po smrti Andreja Zamoyskeho v roku 1927 zdedil kúpele najmladší syn Ján s manželkou Izabelou de Bourbon, neterou španielskeho kráľa. Kúpele ešte pred 2. svetovou vojnou navštívil samotný španielsky kráľ Alfonz XIII.

Plány majiteľov na rozmach kúpeľov však prekazila druhá svetová vojna a potom znárodnenie. V roku 1952 prešli kúpele pod správu ROH. Od roku 1957 sa vrátili kúpele zase pod správu štátu. Kúpeľné budovy pochádzajú prevažne z roku 1920 až 1940 a sú doplnené objektmi z rokov 1975 až 1997. Zvláštnosťou kúpeľov je jazierko Kráter, naplnené termálnou vodou z prameňa Izabela. Je situované na vrchu travertínovej kopy a od roku 1967 je chráneným prírodným výtvorom. V okolí sú zaujímavé prírodné útvary „smrtné jamy“ a „kráter“ s termálnou vodou a množstvo iných zaujímavostí.

Vyšné Ružbachy